Sme na jednej lodi. Všetky ženy. Prečo teda nehráme za jeden tím? Prečo ukazujeme prstom na iné ženy a chceme, aby sa správali tak, ako sa to páči nám? 

Keď sa narodí dieťa, narodí sa i matka. Neodstane návod na starostlivosť o svojho potomka, ani na jeho výchovu. Pretože taký jednoducho neexistuje. Tak ako je jedinečné dieťa, je jedinečná i mama. Sama vie, sama cíti a zo všetkých síl sa snaží robiť to, čo v danej situácii považuje za najlepšie. Dostane však mnoho rád, informácií o tom, ako by to celé malo byť. Spoločnosť, médiá a sociálne siete sa snažia formovať obraz ideálnej matky. 

Počas tehotenstva by mali budúce matky priberať, ale zas nie príliš, oddychovať a spomaliť, ale nie veľa, pretože tehotenstvo nie je choroba, chystať výbavičku pre dieťa, ale nie zavčasu, vraj by to mohlo priniesť nešťastie. Mali by kúpiť ten najmodernejší kočík, aby dieťa mohlo pokojne spinkať, ale nemali by ho dávať do kočíka, lebo vlastne deti sa chcú nosiť a mamy by ich mali mať stále na svojom tele. Teda nie stále, lebo aj matka musí dieťaťu ukázať, že má nárok na svoj priestor a tiež záleží na jej potrebách.

Mladé mamy počúvajú, že by mali byť so svojim dieťaťom neustále, aby naplnili jeho túžbu po blízkosti. Počúvajú však aj to, že by sa nemali viazať na dieťa a dieťa na ne, pretože voľakedy drobca vychovávala celá komunita a v jeho živote bolo niekoľko ľudí, ku ktorým sa mohol pripútať a tak to bolo dobre. Tie, ktoré nerodili vaginálne, sú odsudzované, lebo si to vraj cisárskym rezom uľahčili a ich dieťa nezvládlo prvý veľký životný boj a bude tým navždy trpieť. Okolie vraví mamám, aby dojčili, ale iba tak, ako sa patrí, zase nie na verejnosti, lebo vzbudzujú pohoršenie. Reklamy hovoria o tom, že na trhu sú umelé mlieka, skoro totožné s tým materským, takže vlastne dojčiť ani netreba. Niektoré laktačné poradkyne zase presviedčajú matky, že dojčiť treba aj napriek bolesti a krvavým popraskaným bradavkám. 

V noci by novorodenci mali spať mimo postele matky, resp. rodičov, lebo v tesnej blízkosti sú ohrozené na živote. Lenže mali by spať aj priamo pri tele matky, aby ju cítili a upokojili sa, že sú v bezpečí. Navyše to uľahčuje dojčenie. Treba nechať deti vyplakať, aby sa dokázali upokojiť samy a nezvykli si, že im bude niekto stále chodiť na pomoc. Nesmie sa nechávať deti vyplakať, pretože to negatívne ovplyvňuje vývoj ich mozgu. 

Potom máme krkavčie matky, ktoré odložia batoľa a utekajú do práce, pretože ich ženie mamon. Alebo lenivé matky, ktoré sa tri roky flákajú na materskej dovolenke a následne vypočítavo porodia druhé bábätko, aby sa flákali ešte o ďalšie tri roky dlhšie.

Okolie jednoducho nedá mamám vydýchnuť. A tie? Nuž, pravdupovediac, tiež si to navzájom neuľahčujú. Jedna je hrozná matka, lebo deťom necháva prílišnú voľnosť, druhá zase preto, lebo nad nimi drží príliš tvrdú ruku. Jedna preto, lebo im dovolí jesť sladkosti, druhá preto, lebo im nič sladké nedopraje. Jedna preto, lebo chodí cvičiť a druhá preto, lebo nebojuje s tehotenskými kilami navyše. Matky dokážu byť tie najväčšie kritičky voči iným matkám. Ženy voči ženám. 

Hovorí sa, že keď chceme niečo zmeniť, je najlepšie začať od seba. Možno namiesto súdov a kritiky skúsiť podporu. Matka, ktorej jačí hysterické dieťa v obchode, nepotrebuje odsudzujúce pohľady. Potrebuje pochopenie a podporu, pretože sa práve snaží zvládnuť krízovú situáciu. Potrebuje rešpekt. 

Pre nás je rešpekt na prvom mieste. Rešpektujeme všetky maminky a ich rozhodnutia, lebo vieme, že ony vedia najlepšie. Vedia a cítia, ako to chcú, a preto ich podporujeme. Nie je zlá matka tá, ktorá si (ne)pripraví pôrodný plán, ani tá, ktorá (ne)chce epidurálku a muža pri pôrode, ani tá, ktorá si vyberie súkromnú nemocnicu namiesto štátnej. 

Neničme svojimi súdmi iné matky, iné ženy, ale podporujme jedna druhú. Alebo aspoň s pokorou a rešpektom berme na vedomie ich rozhodnutia.